Michal Bočák: Prostredníctvom porna ľudia vyjadrujú svoju identitu

---

Bezprostredne po hodine queer theory sa Konstrukt stretol s Michalom Bočákom. Rozprávať sa o porn studies pri káve je úplne iné ako rozprávať sa o porn studies na hodinách. Prirodzenejšie, spontánnejšie, nenútenejšie. Akademický diskurz vystriedal diskurz kaviarenský. Ak si myslíte, že porn studies je výmysel úchylov, deviantov a zvrhlíkov a v akademických kruhoch nemá čo robiť, opak vám dokáže práve tento rozhovor s popredným slovenským odborníkom na túto tematiku.

Skúmanie gendru je v našom geografickom okruhu oproti zvyšku sveta pomerne omeškané. Prečo?

Viacerí a viaceré sa zhodujú v tom, že ho úplne potlačil hlavne socialistický režim. Ten sa snažil tváriť, že gendrová nerovnosť neexistuje, respektíve ak aj áno, tak je „prirodzená“. Teoreticky sa pritom zrejme opieral o to, že aplikovaním marxizmu sa rovnosť medzi ľuďmi nastolí akosi automaticky, vo všetkých smeroch. Hoci socializmus bol založený na dodnes inšpiratívnej teórii, výsledky neboli také, aby mohol reálne deklarovať, že sme si rovní, z hľadiska gendru určite nie.

Okrem gendru sa venuješ aj mnohým iným oblastiam. Akým?

V rámci mediálnych štúdií som najskôr začal pracovať v oblasti analýzy televízneho spravodajstva. V dizertačnej práci (Bočák 2008) som sa zameral predovšetkým na fungovanie televízneho spravodajstva z hľadiska západnej koncepcie spravodajských formátov (napr. Altheide – Snow 1991). Toto smerovanie ma však opustilo a neskôr som sa sústredil práve na gendrové témy, špecifickejšie na queer témy. V súčasnosti sa najviac venujem tomu, akým spôsobom fungujú maskulinity v populárnej kultúre či v kultúre vôbec, a o spôsoby konštrukcie identít v pornografii.

Prečo ťa spravodajstvo opustilo? Kedy prišiel ten moment prechodu od spravodajstva k gendru?

Nebol to priamy prechod, o gender som sa zaujímal priebežne. Tému dizertačnej práce som si, vzhľadom na svoje terajšie zameranie, zvolil príliš skoro. Spravodajstvom som sa zaoberal už koncom magisterského štúdia a zdalo sa mi celkom logické pokračovať: keďže som už mal teoreticky rozbehnuté nejaké veci, chcel som ich dotiahnuť – hlavne pre seba. Počas tohto obdobia som získal množstvo užitočných poznatkov a systémový prístup, ktorý je v skúmaní spravodajstva veľmi rozvitý, ma veľa naučil.

Po tých troch rokoch skúmania sa ukázalo, že sa spravodajstvu už ďalej venovať nechcem. Gender beriem ako osobnejší; nie ako tému, ktorá je odo mňa príliš odtiahnutá. Jeden priateľ to vystihol výborne, keď mi povedal: keď si prečítam tvoju štúdiu o správach, mám dojem dobre urobenej, no „sterilnej“ roboty, ale keď píšeš a hovoríš o gendrových témach, si to ty. Rozdiel vystihol presne.

Gender sa už dá samostatne študovať najmä v Českej republike, no queer ani porn studies nie. Ako si sa dostal k nim?

Vždy ma oslovovali témy, ktoré boli minoritné a ktoré intenzívnejšie rozoberali problematiku mocenských vzťahov. Nie však definovane mainstreamovo – ako privilégiá mužov, ktoré sú uplatňované voči ženám. Temer kdekoľvek v skúmaní gendru sa totiž ukazuje, že to tak jednoducho skrátka nefunguje a že v rámci každej z kategórií mužov a žien, maskulinít a femininít, sú vždy ďalšie prvky, ktoré ľudí triedia do ďalších a ďalších skupín s rozmanitými konfiguráciami moci. To sú veci, ktoré ma začínajú viac a viac zaujímať: ako sa s pohlavím, gendrom a sexualitou prelínajú ďalšie identity. Orientujem sa na to aj vo svojom aktuálnom výskume porna.

K porn studies som sa teoreticky dostal cez feministickú kritiku pornografie. Zaradiť tému pornografie do kurzov venujúcich sa vzťahu gendru a médií bolo nevyhnutné, pretože porno tvorí veľmi významnú časť mediálnej produkcie a podľa viacerých interpretácií ovplyvňuje súčasnú kultúru veľmi výrazne. Antipornografická vetva feminizmu bola vo svojej kritike inšpirujúca a prínosná, no, podľa mňa, ďalej nedokáže pomôcť interpretovať porno komplexnejšie, takže treba hľadať nové cesty.

Je dôležité venovať sa tejto problematike? Je možné odtabuizovať ju pomocou festivalov ako Mezipatra a podobných akcií?

Určite. Festival Mezipatra je prospešný práve kvôli tomu, že otvára gendrovú problematiku verejnosti. Gendrový diskurz nemôže ostať len akademický, pretože tak je neefektívny. Píšeme publikácie, stretávame sa v rámci konferencií, povieme si niečo na seminári, alebo na nejakej diskusii a ostane to uzavreté v rámci akademickej pôdy, bez širšieho efektu. Pretože aj keď pre nás, ktorí/é s týmito témami pracujeme, a pre študentov a študentky, ktorí sa vzdelávajú v tejto oblasti, sú to veci zaujímavé, neposúvajú sa ďalej. Ak, samozrejme, nezohľadňujem, že sa o tom rozprávame so svojimi známymi, rodinami a podobne, študenti a študentky sa zase rozprávajú s ďalšími ľuďmi… Efektívna je práve verejná akcia, ktorá je vždy viditeľnejšia.

O porne sa u nás verejne vyjadruje mnoho ľudí, napríklad z oblastí politiky alebo náboženského života, ale väčšinou chápu pornoprodukciu zjednodušujúco ako jednoliaty celok. Svoju legitimitu pritom často už v úvode degradujú slovami ako „teda ja to nepozerám, ale…“. To je chabé východisko racionálnej debaty.

Dalo by sa povedať, že radšej prednášaš na verejných akciách ako študentom, ktorí si môžu veľa vecí doštudovať aj sami?

To sa nedá povedať. Myslím si, že semináre na škole robia istú časť práce, lebo na nich s ľuďmi, ktorí už majú určité znalosti, niečo analyzujeme hĺbkovejšie. Zaujímavé je ale aj vnímanie bežných ľudí, ktorí sa s gendrovou problematikou stretnú po prvýkrát, prípadne ju nikdy neštudovali do hĺbky. Kontakt s „ľuďmi zvonku“ môže človeku ukázať, že všetko môže byť úplne inak. Pravdaže, na jednej strane ma tieto inšpirácie môžu obohatiť, no na druhej strane ma môžu aj úplne zneistiť. V takom prípade si síce môžem povedať „nie ste dostatočne znalí/é, a tak sa nemáme o čom baviť“, ale to už je elitárstvo, ktoré v kulturálnych štúdiách nemá čo hľadať. Každý z pohľadov môže byť inšpiratívny. Každý „hlas common sense“ v širšej verejnej diskusii ma núti rozmýšľať nad tým, prečo ľudia premýšľajú práve určitým spôsobom. Musím sa (doslova foucaultovsky) zaoberať práve tým, prečo niečo povedali, prečo položili práve určité otázky, nielen (s)prosto sa „utešiť“, že sú to ľudia, ktorí sú „mimo“.

Vyhovuje ti interdisciplinarita kulturálnych a mediálnych štúdií, ktorá ponúka skúmanie týchto problematík?

Vyhovuje mi predovšetkým preto, že nemusím byť striktne zarámcovaný, môžem uplatňovať viaceré poznatky a metódy, syntetizovať. Nemusím povedať, že existuje teória, ktorá je všeobecne platná – osobne v to ani neverím. Aspoň zatiaľ sa ukazuje, že tie isté paradigmatické posuny sa uskutočňujú paralelne vo viacerých vedách. To, že sa niečo deje v jednej vede, zväčša nie je náhodné. Priebežne dochádza aj k zmenám v kultúre, s tým sa mení niečo vo viacerých vedných oblastiach a interdisciplíny a transdisciplíny tieto pohyby reflektujú; zrejme dokonca intenzívnejšie než paradigmatizované vedy.

Toto číslo Konstruktu sa zaoberá najmä porn studies. Zdá sa mi, že pornografia je motivovaná najmä ekonomickými faktormi. Je to tak?

Áno, v súčasnosti je porno motivované hlavne ekonomicky. Ak by som sa ale pozrel do minulosti, myslím, že moderná pornoprodukcia západnej spoločnosti bola motivovaná najmä tým, že sexualita bola tabuizovaná a že ľudia chceli vidieť veci, ktoré predtým nevideli. Prvotná motivácia mohla byť teda skôr v uspokojovaní túžob, v hľadaní slastí, napríklad vizuálnych. Ak je niečo pre ľudí príťažlivé, chytia sa toho ľudia, ktorí chcú na tom zarobiť. Dnes je tak ekonomická motivácia pornoprodukcie určite dominantná.

Venuješ sa aj štúdiu gay porna. Prečo v gay porne hrajú často heterosexuáli, respektíve prečo sú zobrazovaní ako „zlomení“ chlapci?

V jednej zo štúdií (Bočák 2009) som sa sústredil práve na hraničné žánre, kde sa prelínajú heterosexualita, homosexualita a aj rôzne typy maskulinít. To sú pre mňa najzaujímavejšie veci – performatívy, ktoré spochybňujú určité identity. V tzv. hetero gay porne sa na jednej strane spochybňuje heterosexualita, tým, že ide o gay porno (ktoré je tak definované aspoň v rámci trhového prostredia), a na druhej strane sa spochybňuje samotná gayskosť. Zdá sa, že ktokoľvek už môže „robiť“ heterosexuála a ktokoľvek už môže „robiť“ homosexuála. Možno to interpretovať napríklad ako plnenie gayských snov o „konverzii“ heterosexuálov, ale aj ako nový spôsob predávania mužského porna heterosexuálom – taký „neškodný“, bez „gay nálepky“, čo zrejme postmodernizmom (ale skôr konzumerizmom) „rozkolísaným“ sexualitám vyhovuje. Možností chápania je viac; dôležité je všímať si aj to, aké sú potenciálne dôsledky na jednotlivé identity.

Keďže porno skúmaš, pravdepodobne ho aj veľa pozeráš. Je v tom ešte uspokojenie, alebo ide už len o prácu?

Každý človek má viac vrstiev identity a aj ja sa chápem ako bytosť, ktorá má aj sexuálnu dimenziu, takže, pochopiteľne, som schopný vnímať porno ako niečo, čo môže obsahovať prvky, ktoré sú zaujímavé či vzrušujúce. V porne síce môžem vidieť ľudí a praktiky, ktorí/é ma oslovujú, páčia sa mi, no platí to aj naopak – vidím aj mnoho ľudí a praktík, ktoré ma nielenže neoslovujú, ale sa mi vyslovene nepáčia. Je to ako ísť po ulici: sem-tam sa za niekým príťažlivým obzrieme, ale väčšinu ľudí obchádzame úplne bez povšimnutia.

V analýze však nie je podstatné, či porno vzrušuje mňa, ale prečo vlastne má potenciál vzrušovať (kohokoľvek). Prečo je niektorý pornožáner zaujímavý a prečo je zaujímavejší ako iný. Prečo je príťažlivý pre určitých ľudí a iný žáner zasa pre ďalších. To, že vidím rozmanité veci, mi vlastne v analýze sexuality pomáha. Rozširuje to spektrum môjho uvažovania a zároveň ma to núti odosobniť sa a neposudzovať veci cez seba. Vžívanie sa môže byť užitočné, ale nie je nevyhnutným predpokladom chápania iných sexualít.

Pravdaže, skúmanie porna mi umožňuje nahliadať nielen na to, akí sú iní ľudia, ale aj aký som ja sám. Interpretáciou porna človek môže dekonštruovať vlastnú sexualitu, ale aj prispievať k dekonštrukcii sexuality ako takej. Ukazuje, ako je sexualita v našej spoločnosti tvarovaná; porno sa totiž tvári ako dominantný prostriedok reprezentácie sexuality, alebo sexu.

Tak ako ďalší ľudia pracujúci v oblasti mediálnych štúdií, čím viac sledujem a všímam si veci, tým viac sa im venujem teoreticky a dostávam sa k tomu, že prestávam sledovať a začínam analyzovať. Je to klasický údel mediálnych štúdií. Človek o rôzne slasti – nielen sexuálnu – prichádza. Týka sa to televíznej tvorby, literatúry, čohokoľvek; jednoducho, človek s laickým pohľadom si veci vychutná oveľa viac, pretože o nich natoľko nepochybuje. Naopak ale, práve toto pochybovanie môže sprostredkovať osobitú formu (z pohľadu mainstreamu asi skôr „deviantnej“, ale to nie je podstatné) slasti – slasti z vedenia.

Myslím si, že (pre určité autorky a autorov nosný) predpoklad antipornografického prúdu feminizmu, že porno by sme mohli vymazať zo sveta, by úspešný (najmä v dnešnej spoločnosti) nebol. Zdá sa mi adekvátnejší prístup iných smerov (napríklad aj feminizmu), ktorý tvrdí, že porno treba dôsledne dekonštruovať, že treba „rozpitvávať“ významy, ktoré v ňom existujú. Odkrývať spôsoby, ktorými je vzrušivé. Určitý diskurz prestane absolútne vládnuť sexualite vtedy, keď pochopíme, ako funguje.

Prirovnal by som to k veľkej debate o tabloidnej žurnalistike v mediálnych štúdiách. Môžeme povedať, že ju treba zakázať, zrušiť a navrátiť sa k serióznym správam, lenže to už reálne možné nie je, takže skôr treba pochopiť, prečo (a ako) bulvár funguje, aby sme mu mohli vzdorovať, ak to budeme považovať za potrebné. Na tom je vlastne postavená celá mediálna výchova.

Spomínal si, že žánre je potrebné dekonštruovať. Dá sa povedať v horizonte 20 – 30 rokov, prípadne aj širšom, či a ako sa v porne vyvíjali stereotypy?

Nesnažil som sa vystopovať úplne najstaršie filmy, hoci sa nájsť dajú. Dnes dokonca na webe nájdeme tzv. vintage porno ako samostatnú kategóriu na mnohých pornoportáloch. Samozrejme, že sa zaujímam aj o staré snímky, lebo ukazujú niečo iné: v starších žánroch dochádza k inej stereotypizácii ako v súčasnosti. A keby sme sa pozreli o 10, 20, 30 rokov späť, našli by sme vývin. Myslím, že najprudší vývin porna súvisí práve s rozvojom webu druhej generácie a s rozvojom konzumerizmu.

V súčasnosti konzumerizmom presadzovaná predstava jedinečnosti každého z nás tvrdí, že každého vzrušujú špecifické veci a na základe toho sa „prirodzene“, „odspodu nahor“ vytvárajú nové typy identít. Podľa mňa sú však do veľkej miery podmienené práve ekonomicky, a nie kultúrnou identifikáciou. Mnohé nové typy identít sa odrážajú aj v porne, takže dnes naozaj nájdeme stránky s takmer akýmkoľvek pornografickým obsahom a pornopriemysel sa snaží ľuďom naznačiť, že teoreticky všetko, čo chcú konzumovať, je normálne. Prirodzene, je na pováženie, že „iné“ sexuality sa normalizujú ekonomicky, ale nie sociálne.

Systematickejšie som sledoval niektoré historické interpretácie gay pornografie. Mnoho autorov identifikovalo témy, ktoré gay porno reprezentuje už dávno. Napríklad Richard Dyer veľmi intenzívne rozoberal v niekoľkých štúdiách (napr. Dyer 1985; 2002) to, ako gay porno vychádza z gay kultúry, respektíve či reflektuje iba dominantné hodnoty v gay kultúre, alebo aj alternatívne hodnoty. Ďalší autori, najmä v 90. rokoch a neskôr, postupne ukazujú, že gay porno paralelne s tým, že predkladá gay sex, ktorý sa zdá byť primárnym, často predkladá aj naratívy gay identity ako takej, ako o tom hovorí napríklad Fred Fejes (2002): snímky ukazujú vzťahy k heterosexualite, riešia problematiku coming outu alebo problematiku sexu v silne maskulínnych prostrediach, napr. v prostredí športu. Automaticky sa objavujú naratívy ako mládenec, ktorý o sebe nevedel, našiel iných mládencov alebo mužov, ktorí mu „pomohli pochopiť“, že je gayom (naratívy coming outu), alebo že je, podľa gay porna, úplne prirodzené vyskytnúť sa s kamarátmi po zápase v sprche a zažiť sexuálne orgie. Tu sú to naratívy gay identity; inde zas akýchkoľvek identít. V porne identity rezonujú neustále, v tomto zmysle je silne politické. Vidíme to napríklad v rozvoji feministickej alebo queer pornografie, kde sú naratívy žien vôbec alebo „iných“ žien vsadené práve do porna. Podobne aj v queer prostredí sa objavujú žánre, ktoré napríklad nakrúcajú priamo transgendri, transgenderky, prípadne intersexovia a intersexky, aby vyjadrili seba samých/é. V súčasnosti je porno nato, aby ľudia vyjadrili svoju identitu, využívané často. Každý/á namieta, že pokiaľ neexistuje v mediálnej reprezentácii, tak nie je, a presne to isté sa týka aj porna. Pretože je jasné, že porno je masovo sledované, ľudia chcú dnes svoje identity definovať práve v ňom – a hlavne web možnosti zadefinovať sa ponúka.

Ak sa ešte vrátim ku gay pornu, v súvislosti s ním niektorí/é autori a autorky hovoria, že po dlhý čas bolo jediným priestorom, kde gay identita a gay sexualita mohli byť definované, keďže sa v mediálnom mainstreame nenachádzali, respektíve boli veľmi skreslené. A to teraz nehovorím o tom, že sexualita je silne skreslená v porne ako takom.

Čo potom hovoríš na seriály ako Queer as Folk alebo The L World? Zdá sa mi, že práve ony tieto sexuality veľmi skresľujú.

Z týchto seriálov som si „nadávkoval“ len niektoré diely, pretože ma oslovujú skôr iné typy mediálnej produkcie. Veľa ľudí namieta, že spomínané seriály sú silne stereotypné a queer identity v podstate nereprezentujú. Akceptovanie queer identít by znamenalo, že človek môže byť akýkoľvek a bude akceptabilný. Podobné seriály reflektujú skôr len dominantné gayské a lesbické identity, teda tie „queer identity“, ktoré sú kultúrou schvaľované. Ak niektoré postavy reprezentujú identity, ktoré nie sú prijímané, väčšinou sú tieto postavy stigmatizované. Alebo sa neobjavujú skoro vôbec. Pochopiteľne, už to, že sú tam gayské a lesbické postavy, má určitý subverzívny potenciál, ale dominantná kultúra tieto postavy rýchlo prispôsobí, aby boli (silne) normatívne. Vo výsledku vidíme maskulínnych gayov a feminínne lesby, ktorí budú „normálni/e“ a z ostatných sa budeme smiať, presnejšie, budeme „nútení“ smiať sa z nich preferovaným čítaním. Je to problematické a prílišný kultúrny optimizmus v súvislosti s týmto typom produkcie, myslím, ani nie je namieste.

Podobne je to s reality show. Zdá sa, že médiá sú liberálne a napríklad v nich problematiku homosexuality postupne otvárajú. Áno, otvárajú, no hodné pozornosti je to, že gayovia sa neobjavia v súvislostiach s výkonom manuálnych prác, ale vždy stereotypne ako kaderníci, stylisti a podobne, takže opäť vidíme len témy, ktoré sú s homosexualitou spájané stereotypne. Navyše, gayovia sa objavujú v televízii (hlavne u nás) častejšie ako lesby. Lesbu ako identitu som dokonca, myslím, ešte v slovenských televíziách ani nezhliadol (ak nerátam „evidentne“ situačný lesbizmus, čo je ďalší klasický stereotyp).

Na druhej strane, nemusí byť z princípu zlé, ak sú postavy normatívne, pretože veľa ľudí takto žije, je to ich identita, pozícia, v ktorej sa cítia dobre. Ak chceme byť plne kritickí/é, musíme sa tiež pýtať, či máme nárok odsudzovať majoritu a brať tak istotu mnohým ľuďom. Každý o svoju identitu neustále bojuje, aj keď boj o majoritné identity je neustále zneviditeľňovaný.

Veľa queer alebo queer-friendly ľudí „zaplače“, ak sa nejaká postava na začiatku objavila a mala subverzívny potenciál, prinášala nové témy, hrala sa s gendrom, so sexualitou a nakoniec skončila ako stereotypná heterosexuálna postava, tzn. prišiel niekto, kto postavu „zlomil“ a všetko „na dobré obrátil“. Aj to sú však reálne životné osudy. Aj to je v poriadku, lebo sexualita nie je stabilná a pravdepodobne v istých fázach môže človek prežívať túžbu heterosexuálne, v istých homosexuálne, niekedy niekde medzi tým, inokedy nijako; niektorí ľudia sa vyhrania jasne na dlhý čas, niektorí na celý život a niektorí neustále pretekajú medzi kategóriami. Problém je, ak sa v televízii objavia iba také gayské a lesbické postavy, ktoré v sebe „objavia“ heterosexualitu a ak je to prezentované len v pozitívnom kontexte. Ak sa ľudia v televízii dokážu, pokiaľ ide o sexualitu, „meniť“, ale vždy sa „mení“ len postava homosexuálna na heterosexuálnu (teda sa de facto normalizuje), nie je to dobré. Jadrom problému nie sú ani tak dominantné modely, ale neprinášanie alternatívnych modelov.

Hovorí sa, že alternatívne modely môže ponúknuť web, lebo televízia je z princípu mainstreamová (pritom my sme si ju takú urobili), kanálov je málo (ani to už dnes neplatí úplne) – sme odkázaní/é na web, kde sa môžeme realizovať a nájsť si alternatívu. To je však pochybná argumentácia. Asi každý človek by sa chcel nájsť v mediálnom priestore a z času na čas by sa chcel nájsť aj v mainstreame, v „telke“, ktorú „chytí“ každý/á, nielen na alternatívnom TV kanáli. Každý chce byť viditeľný, a tento nárok pociťuje vždy, pokiaľ nekoná niečo, čo by spoločnosť ničilo a degradovalo. A to posuny v gendri, sexualite a ďalších identitách rozhodne nerobia.

Literatúra:

Altheide, David L. – Snow, Robert P. 1991. Media Worlds in the Postjournalism Era. New York: Aldine de Gruyter.

Bočák, Michal. 2008. Štruktúra televízneho spravodajského textu: Analýza spravodajských formátov s uplatnením diskurzívnej perspektívy. [Dizertačná práca.] Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity. http://michalbocak.weebly.com/uploads/2/8/1/2/2812791/bocak_tv-news-formats_2008.pdf

Bočák, Michal. 2009. „Porno, metro, sporno: súčasná gay/queer kultúra a heterosexuálne maskulinity.“ Pp. 121 – 142 in Kultura – Média – Komunikace Speciál [Vyprávění – identita – diference. Vybraná témata kulturálních studií] 2009, r. 1, č. 2. http://michalbocak.weebly.com/uploads/2/8/1/2/2812791/bocak_gay-queer_kultura_a_heterosexualne_maskulinity_2009.pdf

Bočák, Michal. 2010. „Čerstvá šťava s trpkou príchuťou: heterosexuálni muži v gayporne.“ Pp. 26–29 in Cinepur 2010, r. 17, č. 71. http://cinepur.cz/article.php?article=1927

Dyer, Richard. 1985. „Male Gay Porn: Coming to Terms.“ Pp. 27 – 29 in Jump Cut 1985, č. 30. http://www.ejumpcut.org/archive/onlinessays/JC30folder/GayPornDyer.html

Dyer, Richard. 2002. „Idol Thoughts: Orgasm and Self-Reflexivity in Gay Pornography.“ Pp. 187-203 in The Culture of Queers. London – New York: Routledge.

Fejes, Fred. 2002. „Bent Passions: Heterosexual Masculinity, Pornography, and Gay Male Identity.“ Pp. 95 – 113 in Sexuality & Culture 2002, r. 6, č. 3.

 

Štítky: 5. číslo

---